Cesta

Autor: Miriam Kufová | 10.10.2015 o 21:41 | (upravené 12.2.2016 o 13:20) Karma článku: 9,43 | Prečítané:  207x

Prišiel som o prácu, opustil som svoju vlastnú rodinu a neverím už ani sám v seba. Bude to znieť veľmi zbabelo, ale bál som sa, že som prišiel o všetko, čo som mal rád.

 

Volám sa Mark. Kedysi som bol sebavedomý právnik, ktorý by pre svoju rodinu urobil čokoľvek na svete. Akoby to bolo len včera. Držal som naše modrooké dievčatko pevne v náručí  pár hodín po pôrode mojej statočnej ženy.

Vždy som túžil mať syna. Už len tá predstava, že s ním budem chodiť hrávať futbal, učiť ho loviť ryby a tváriť sa, že som kapitán vesmírnej lode, mi robila veľkú radosť. Myslel som si, že jediné, čo potrebujem k životu je práve toto. Mýlil som sa. Rok 1990 – to bol rok, keď sa nám narodilo dievčatko menom Rose. Bol som na ňu hrdý, presne tak, ako na svoju ženu. Miloval som ich nadovšetko a to až tak, že sa to zdalo neuveriteľné. Vtedy mi bolo jedno, že sa mi nenarodil chlapec, po ktorom som tak túžil. Naopak, bol som rád. Mal som tú najkrajšiu dcérku pod slnkom. Bola moja.

Moju ženu som spoznal ešte za študentských čias. Vtedy by mi vôbec nenapadlo, že si ju vezmem a splodíme dcéru. Snažil som sa, aby našej rodine nič nechýbalo. Ako právnik som bol vplyvný, vyhľadávaný široko ďaleko na svete. S peniazmi nikdy nebol problém, až raz...

Ako čas ubiehal zvykol som si na pohodlie, na to, že si môžem dovoliť všetko, na čo  pomyslím. Doslova som lipol na peniazoch, no túto neresť som si nechcel priznať.

Zmenil som sa. Začal som si robiť, čo sa mi páčilo a to bez ohľadu na to, že ma doma čakala moja rodina. Čoraz viac som navštevoval bary, flákal sa po a domov chodil až nad ránom. Takto to šlo rok čo rok. Vôbec som si ich nevšímal. Ann nechcela, aby bola Rose svedkom hádok. Raz neskoro v noci som prišiel domov. Ann sedela na gauči a plakala. Vyčítala mi všetko. Vravela, že už nie som ten, koho si brala. Odporúčala mi vyhľadať nejakú pomoc. Vtedy nastal ten okamih... Praskli mi nervy a dal som jej facku. Udrel som ju. Udrel som niekoho, o kom som tvrdil, že ju milujem viac, než čokoľvek na svete.

Keď sa na to spätne pozriem, hanbím sa za to. Zobral som si nejaké veci, kľúče od auta a odišiel preč – bez rozlúčky. Tú noc som prespal u kamaráta a hneď ráno som sa vybral do práce. Šéf si ma dal zavolať, pretože si všimol, že nie som celkom v poriadku. Vybehol som na neho s krikom, že sa mám fajn, že si všetko len namýšľa. Dostal som výpoveď. Tresol som dverami a odišiel. Nemal som presný cieľ, proste som stále niekam cestoval a nocoval v aute. Utrácal som peniaze na zbytočnosti a celý život sa mi zdal ako jeden veľký omyl. Moja dcéra ma poriadne ani nepoznala, pre ženu som bol nikto a moji príbuzní sa ku mne ani nepriznávali. Zakaždým, keď som si siahol do vrecka, peňazí ubúdalo, až som sa dostal do fázy, z ruky do úst. Nemal som už ani na benzín.

Bol som v malej dedinke blízko dreveného kostola. Nikdy som do kostola nechodil, vlastne, nemal som prečo. Nikdy som k tomu nebol vedený a mal som všetko, čo som chcel. Raz, keď sa zvečerilo, išiel som sa prejsť po dedine. Prechádzal som okolo toho kostola s myšlienkou či ísť ďalej, či vojsť dnu. Bol som zmätený. Nešiel som a pokračoval som v ceste. Neviem prečo, ale niečo mi stále vravelo, že tam mám ísť. No nešiel som ani na druhý, ani na tretí, až na štvrtý deň. Keď som pomaly vstúpil dnu, kostol bol prázdny. Nesmelo som kráčal. Všetko sa mi zdalo také neznáme a nové. V ten deň som tam presedel celý večer a nastal ten okamih, keď sa vo mne niečo zlomilo. Čoraz viac som si bol vedomý svojej chyby, ktorú som urobil. Od toho okamihu som myslel len na to, ako som ublížil svojej rodine a najbližším. Pre moju hlúposť a tvrdohlavosť museli trpieť tí, ktorých som tak miloval. Trvalo mi to trošku dlhšie, ale priznal som si, ako veľmi ma peniaze zmenili. Chcel som to napraviť. Čo najskôr. Nečakal som, že ma moja rodina  privíta s otvorenou náručou, ale musel som to urobiť. Musel som sa vrátiť a napraviť to.

Buď teraz, alebo nikdy. Prišiel som pred vchod a zazvonil na zvonček. Otvorila mi Rose a v tom okamihu som padol na kolená a rozplakal sa. Objal som ju ako nikdy predtým a  dobehla aj Ann. Viem, že mala na mňa ťažké srdce a uvedomoval som si aj to, že mi hneď neodpustí. Najviac ma mrzí, že som všetko nechal na moju ženu, že som nevidel rásť dcéru a nebol pri nich, keď ma veľmi potrebovali.

Bol to hrozný pocit. Ale prišiel som na to, čoho som sa tak bál. Bál som sa ľúbiť a byť ľúbený. Až keď som si všetkým týmto prešiel, tak som zistil pravý význam slova milovať. Láska, to nie sú peniaze, láska neznamená mať dom a drahé auto. Láska je niečo, čo som stratil a čo sa mi dostalo. Je to niečo, čo si človek nekúpi. Ann mi opäť dovolila vstúpiť do ich života.

Bol som rád, že mi časom odpustila. Ona i Rose. Prvoradá bola pre mňa vždy rodina, ktorú už nikdy neopustím. Teraz už viem, kto som a kde vedie moja cesta.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?