Vravím si, že kým príde, tak hodím zatiaľ veci do práčky. Neprešla ani pol hodina a už niekto búcha neprestajne na dvere.
Očakávaná návšteva konečne dorazila. Vošiel dnu a vraví: „Mima, už som tu.” Keďže mal na sebe malý batoh, tak som sa ho spýtala, čo v ňom má. Chvíľu sa na mňa díval a potom mi odvetil: ,,Puiniesou som ti dauček, aue mi ho mušíš opuaviť.“
Sadla som si teda na gauč a čakám, čo zas vymyslel. Patrik je trojročný chlapec, ktorý si len stále niečo nachádza – také vymýšľadlo. I keď vie byť aj veľmi dobrý. Pomaličky si dal batoh na stôl, odopol zips a povedal mi, aby som si zavrela oči. Keď som si dala ruky dole, tak v ruke držal malý drevenný krížik.
Nechápala som, vôbec som to nečakala. Ani som sa nestihla niečo opýtať a už začal hovoriť.
Povedal mi, že to musíme rýchlo opraviť. Keď som sa opýtala, čo, tak mi povedal, že musíme nájsť kombinačky a povyťahovať Ježiškovi klince, lebo že ho to bolí, aby už neplakal.
Ani som sa nenazdala a už niesol kufrík s náradím. Dokonca povedal, že keď mu ich pomôžem povyťahovať, tak mi to nechá. Jasné, že žiadne vyťahovanie klincov z malého drevenného krížika sa nekonalo. Keď som mu to pomaličky vysvetlila, tak ho to prešlo. Nechal mi ho aj bez opravovania. O malú chviľu si spomenul, že chce pozerať rozprávky. Stále hovorí, že keď vyrastie, tak mu narastú už aj krídla a bude môcť aj on lietať. Celý on.
Pravdupovediac, oveľa viac ma zaujalo to, ako každý jeden človek vníma veci inak.
Bez ohľadu na vek, pohlavie, či rasu.
Niekto to berie ako samozrejmosť a niekto...
Vďaka, Patrik. ;)